Povolanie a neposlušnosť proroka
1
Raz zaznelo slovo Hospodina Jonášovi, Amittajovmu synovi: 2 Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo jeho zloba vystúpila predo mňa. 3 Jonáš vstal, aby ušiel spred tváre Hospodina do Taršíša. Zišiel do Jafy a našiel loď, ktorá práve odchádzala do Taršíša. Zaplatil cestovné a zišiel do nej, aby s nimi odišiel spred tváre Hospodina do Taršíša.
Jonáš a námorníci
4 Hospodin však zoslal smerom k moru veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka. Zdalo sa, že loď stroskotá. 5 Námorníci sa zľakli a každý volal o pomoc k svojmu bohu. Potom pohádzali do mora náklad, ktorý bol na lodi, aby ju odľahčili. Jonáš však zišiel do vnútra lode, ľahol si a hlboko zaspal. 6 Prišiel k nemu kapitán a povedal mu: Ako to, že spíš?! Vstaň a volaj k svojmu Bohu! Azda si Boh na nás spomenie, aby sme nezahynuli. 7 Cestujúci sa dohovorili: Poďte, losujme, aby sme sa dozvedeli, pre koho nás stihlo toto zlo. Hodili lósy a lós padol na Jonáša. 8 Povedali mu: Nože nám povedz, pre koho nás stihlo toto zlo! Aké je tvoje zamestnanie a odkiaľ prichádzaš? Z ktorej si krajiny a z ktorého si národa? 9 Povedal im: Som Hebrej a mám bázeň pred Hospodinom, Bohom nebies, ktorý utvoril more a súš. 10 Vtedy mužov zachvátila veľká bázeň a povedali mu: Čo si to spáchal?! Vedeli totiž, že je na úteku spred tváre Hospodina, lebo im to povedal. 11 Spýtali sa ho: Čo máme s tebou urobiť, aby sa more pod nami utíšilo? More sa totiž búrilo čoraz väčšmi. 12 Odpovedal im: Chyťte ma, hoďte do mora a more pod vami sa utíši, lebo viem, že pre mňa vás postihla táto veľká búrka. 13 Potom muži veslovali, aby sa vrátili k pevnine, ale nemohli, lebo more sa proti nim búrilo čoraz väčšmi. 14 Potom volali k Hospodinovi a hovorili: Ach, Hospodin, nech nezahynieme kvôli životu tohto muža a neuvaľ na nás nevinne vyliatu krv. Veď ty si Hospodin a urobil si, ako sa ti páčilo. 15 Nato chytili Jonáša, hodili ho do mora a more prestalo zúriť. 16 Mužov zachvátila veľká bázeň pred Hospodinom. Obetovali Hospodinovi obetu a zaviazali sa sľubmi.
Modlitba a druhé povolanie Jonáša
2
Potom Hospodin prikázal veľkej rybe, aby Jonáša zhltla. Jonáš bol v bruchu ryby tri dni a tri noci. 2 Jonáš sa z brucha ryby modlil k Hospodinovi, svojmu Bohu. 3 Hovoril: K Hospodinovi som volal zo svojho súženia a on ma vypočul. Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si začul môj hlas. 4 Hodil si ma do hlbiny uprostred šíreho mora, aby ma obkľúčil prúd. Všetky tvoje príboje a vlny sa nado mnou prevalili. 5 Ja som však povedal: Som zahnaný spred tvojich očí. Ako ešte uzriem tvoj svätý chrám? 6 Obklopila ma voda až po hrdlo, obkľúčila ma hlbina, chaluha mi ovinula hlavu 7 pri základoch vrchov. Zostúpil som do krajiny, ktorej závory sa za mnou zavreli naveky. Ty si však vytiahol môj život z jamy, Hospodin, Bože môj. 8 Keď vo mne chradla duša, spomenul som si na Hospodina, moja modlitba prišla k tebe, do tvojho svätého chrámu. 9 Tí, čo uctievajú ničotné modly, opúšťajú toho, ktorý je verný. 10 Ja ti však chcem obetovať s hlasným chválospevom a chcem splniť, čo som sľúbil. Spása je u Hospodina. 11 Hospodin povedal rybe, aby vyvrátila Jonáša na suchú zem.
3
Potom zaznelo slovo Hospodina Jonášovi druhýkrát: 2 Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a zvestuj mu posolstvo, ktoré ti poviem. 3a Jonáš vstal a šiel do Ninive podľa Hospodinovho slova.
Pokánie v Ninive
3b Ninive bolo veľké mesto pred Bohom, na tri dni chôdze. 4 Jonáš vošiel do mesta, prešiel deň chôdze a volal: Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené. 5 Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny od najväčšieho až po najmenšieho. 6 Táto vec sa dotkla ninivského kráľa. Ten vstal z trónu, zložil plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do prachu. 7 V Ninive dal vyhlásiť: Na základe nariadenia kráľa a jeho hodnostárov nech ani ľudia, ani zvieratá, ani dobytok, ani ovce nič neokúsia, nech sa nepasú a nepijú vodu! 8 Nech sa aj ľudia aj zvieratá oblečú do vrecoviny a nech hlasno volajú k Bohu. Nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má na rukách. 9 Ktovie? Boh môže zmeniť svoj zámer, aby sa zmiloval a môže sa odvrátiť od svojho pálčivého hnevu, aby sme nezahynuli. 10 Boh videl ich konanie, že sa odvrátili od svojich zlých ciest. Potom Boh oľutoval zlo, o ktorom povedal, že ho vykoná nad nimi, a neurobil to.
Jonášovo reptanie a Božia odpoveď
4
Jonáš to pokladal za veľmi zlé a nahneval sa. 2 Potom sa modlil k Hospodinovi: Ach, Hospodin, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel predtým ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuješ pohromu. 3 Tak teda, Hospodin, vezmi mi život, lebo je pre mňa lepšie zomrieť ako žiť. 4 Hospodin sa ho spýtal: Či je to správne, že si sa rozhneval? 5 Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od neho. Urobil si tam striešku a sedel pod ňou v tôni, aby videl, čo sa stane v meste. 6 Hospodin, Boh, však prikázal ricínovníku a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou a tak ho vytrhol z nevôle. Jonáš sa nad ricínovníkom veľmi zaradoval. 7 Na druhý deň na svitaní však Boh prikázal červovi, aby napadol ricínovník a ten vyschol. 8 Keď vyšlo slnko, prikázal Boh, aby fúkal východný vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a prial si smrť, keď hovoril: Lepšie mi je zomrieť ako žiť. 9 Boh povedal Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? On odpovedal: Právom som sa rozhneval až na smrť. 10 Tu riekol Hospodin: Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul. 11 Mne zasa nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku, a mnoho dobytka?